Vianočná Adelka

Pán Gabriel je muž v najlepších rokoch, úspešný a ostrieľaný životom. Ten mu plynul pokojne i keď trocha hekticky, pretože bol profesijne značne vyťažený. Mal spokojnú rodinu, zabehané rituály, synovia pomaly vyletovali z rodinného hniezda… Nič nenasvedčovalo tomu, že by sa v jeho živote vyskytlo niečo, čo by v ňom mohlo spôsobiť malý nežný prevrat.

V piatok, tri dni pred Vianocami, sa vybral na pravidelný nákup. Spočiatku išiel sám, ale po chvíli sa k nemu pridala malá slečna. So suverénnou samozrejmosťou, vlastnou asi len mačkám, sa jednoducho rozhodla, že si tohto pána vyberie za nového majiteľa a že si ho „osvojí“. Pán Gabriel nikdy netúžil mať doma zvieratko, dokonca aj keď boli jeho synovia malí, statočne s manželkou odolávali ich prosíkaniu o psíka, mačku, andulky a podobne. Prečo by mal svoju zásadu, že zviera do bytu nepatrí, meniť práve teraz? S malou slečnou prehodil zopár zdvorilostných slov a išiel si po svojom. Lenže „náhodou“ išla rovnakým smerom aj ona. Zastal, zastala aj ona. Zrýchlil krok, zrýchlila aj ona… Tak toto ho už trocha zaskočilo, lebo doteraz sa mu nikdy nič podobné nestalo…

„Niečo som priniesol“, bola jeho prvá veta, hneď po príchode domov. Žeby kapor? Vianočný stromček? Veď to všetko už doma máme… Pani Slávka hneď prestala rozmýšľať nad tým, čím ju chce jej manžel prekvapiť, keď zbadala niečo malé v jeho náručí. Mačacia slečna sa tvárila viac ako spokojne, že jej plán vyšiel a Slávke dala svojim pohľadom víťaza jasne najavo, komu bude teraz patriť jej manžel. Na Slávkine protesty, že mačka do bytu nesmie, argumentoval veľmi jednoducho: „Teraz ju nemôžem vyhodiť do tej zimy!“ A tak naša, teraz už Adelka, prečkala noc v novom príbytku. Ráno Gabriela neprebudila pusa od Slávky , ale jednoducho a ostro podaná veta: „Gabo, vstávaj a poď si to pekne utrieť!“ Po zlikvidovaní mláčky pokračovala malá Adelka v „osvojovaní“ ďalej. Vedela, že má ešte veľa práce a to hlavne so Slávkou. Začala sa obtierať o jej nohu, sladučko priasť a dávať jej najavo ako sa má u nich dobre a predovšetkým, že Vianoce sú už veľmi blízko. Napriek tomu sa v sobotu vybrala na nákupy pani Slávka a zobrala so sebou aj Adelku, akože ju „vyvenčí“. Márne dúfala, že čerstvý vzduch prebudí v malej micke prirodzenú túžbu po slobode a jednoducho sa poberie tam, odkiaľ prišla… Lenže Adelka si na novú pani počkala pred obchodom a veselo sa k Slávke pridala na ceste domov. Tušila, že naozaj idú „domov“. Jej nový, láskavý domov…veď budú Vianoce…

„Dobre, ale pôjdeš s ňou hneď na veterinu, nech ju prezrú, zaočkujú a odčervia!“, znela jednoznačná podmienka pani Slávky. Dúfala, že si mačiatko nechajú len do času, kým si ju niekto nebude chcieť zobrať. Cesta na veterinu bola pre pána Gabriela viac ako dobrodružná. Adelka sa rozhodla, že jej prvá cesta autom bude bezpečnejšia na krku svojho nového pána ako v krabici od topánok. Zaujala tak pozíciu luxusného „boa“. Vôbec nebolo jednoduché šoférovať a zároveň si nevšímať pazúriky zaťaté do krku. Po vyšetrení a očkovaní kúpil pán Gabriel Adelke krásny nový záchodík a dva balíky podstielky (predsa to bude lepšie ako umývať mláčky). Všetko bolo pripravené na návrat domov. Keď si však znova predstavil Adelku okolo svojho krku a prípadnú policajnú hliadku, radšej siahol ešte hlbšie do vrecka a kúpil aj prenosku. K tomu ešte granule a zopár konzerv. A nemalý príplatok za ošetrenie v sobotu. Hm, tak toľko darčekov Adelka naozaj nečakala. Jej výbavička sa rozrastala, chýbalo už len škrabadlo.

To som Adelke priviezla osobne z výstavy ja. Bola to dobrá zámienka ako si malú nafotiť, vypočuť si tento nádherný príbeh a ostrihať malej slečne pazúriky. Adelka je už na prvý pohľad veľmi inteligentná, nespútaná, ale zároveň neuveriteľne prítulná. Je si vedomá, že si vybrala správne…

text a foto©Mgr. Marta Vozárová